Prvýkrát uznal Ferusa za vinného a uložil mu trest 15 rokov. Bývalý policajt dostal štyri a pol roka. Senát Špecializovaného trestného súdu v zložení z predsedu Jána Hrubalu a členov Jána Giertliho a Jozefa Šutku zmenil názor. Po tom ako Najvyšší súd zrušil pôvodný rozsudok, opäť rozhodol v kauze piešťanských piťovcov. Oboch oslobodili.
Najvyšší súd mal výhrady voči spôsobu, ako boli výpovede kľúčových svedkov vyhodnotené. Z tohto dôvodu senát Špecializovaného trestného súdu opätovne vypočul Róberta Bíleho a Matúša Šelestiaka. Ich výpovede sa totiž líšia.
Hrubalov senát už v rámci svojho „prvého“ rozsudku mal viaceré výhrady voči ich vierohodnosti. Podľa jeho názoru istá „premotivovanosť“ výpovedí, respektíve to, že sa výpoveďami snažili uľahčiť si situáciu, nemôže diskvalifikovať a nediskvalifikuje takúto výpoveď ako celok. Zo strany Najvyššieho súdu bola odporúčaná sprísnená kontrola vierohodnosti výpovedí i celkove procesov v tejto veci v prípadoch obžalovaných Ferusa a bývalého policajta Milana K.
Najvyšší súd uviedol, že „ide však o vypuklú snahu orgánov činných v trestnom konaní, stíhať a následne odsúdiť obžalovaného Ferusa a zo strany orgánov činných v trestnom konaní bola snaha zaraďovať ho do rôznych zločineckých skupín, aj nahováraním svedkov, nielen kajúcnikov na krivé výpovede, s cieľom kriminalizovania jeho osoby.“ Viac o uznesení Najvyššieho súdu si môžete prečítať v mojom staršom článku tu.
„Všetky novo vykonané dôkazy buď nezmenili dovtedy prezentované fakty a hodnotenia zo strany jednotlivých aktérov skúmaných skutkov alebo posilnili argumentáciu obhajoby a oslabili podozrenia ešte vo väčšej miere, ako to vyhodnotil prvostupňový súd pôvodne u iných obžalovaných a odvolací súd u obžalovaných, ktorých sa týka toto rozhodnutie,“ uviedol Hrubala v rozsudku.
Na základe opätovného posúdenia veci a prehodnotenia svojich stanovísk senát zmenil svoj názor a vykonané dokazovanie vo vzťahu k obžalovaným a oslobodil ich.
Svedkovia Bíly ako aj Šelestiak nezmenili svoje posledne prezentované stanoviská a aj po zrušení veci v rámci novo nariadeného hlavného pojednávania zotrvali na tom, že ku skutkom malo dôjsť tak, ako ich v konečnom dôsledku opísala prokuratúra v obžalobe.
Hrubalov senát pripomína, že podľa Šelestika mal Bilý v Nitre pri reštauračnom zariadení Lanovka dať 1 500 eur Ferusovi (ale sumu „si pamätá už len z rozsudku“) z vydierania, ktoré však poškodený ako vydieranie vo svojej výpovedi nehodnotí a videl tiež, ako „v súvislosti so skutkom pána M.“ dal Bíly obžalovanému expolicajtovi pri barovom pulte kaviarne Lemon v Piešťanoch 500 eur s tým, že „ho nebudú učiť na veľké peniaze“.
Tiež poukazuje, že podobne opisoval priebeh udalostí svedok Bíly, keď o Ferusovi hovoril ako o „nadriadenom“, spolu vymáhali pohľadávky, pokuty, delili si zisk. Ešte v rámci svojej prvej výpovede hovoril, že si delili „milióny“ a to aj napriek tomu však polícia žiadne „milióny nedokumentuje, respektíve sa na ne nepýta. Jediný skutok, ktorý v súvislosti s Ferusom „generuje“ a preveruje je prípad vydierania, o ktorom aj svedok hovorí, že „išlo o také drobné“.
Tieto dôkazy boli jedinými priamymi dôkazmi potvrdzujúcu vinu obvinených.
Pokiaľ ide o ďalšie po zrušení prvostupňového rozsudku vykonané dôkazy, ako už v zásade potvrdzovali argumenty obhajoby.
Hrubala spomenul aj na to že svedok Šelestiak napríklad vypovedal k rozmiestneniu osôb a zariadenia baru v Piešaťaňoch a z jeho výpovede i z nákresov predložených obhajobou vyplynulo, že z priestorov, kde sa mal nachádzať nebolo možné vidieť, ako obžalovaný expolicajt preberá finančnú hotovosť.
Boli vypočutí aj dvaja a bývalí kolegovia obžalovaného expolicajta. Obaja ho hodnotili kladne ako svedomitého policajta. Z výpovede jeho bývalého nadriadeného bolo zrejmé, že tento obžalovaný nemal prístup na takzvané režimové pracovisko vykonávajúce odposluchy, odkiaľ by mohol mať informácie o veci Abraháma.
Svedkovia si písali listy
Hrubala v rozsudku uviedol, že obhajoba tiež predložila viacero listinných dôkazov, ktoré mali dokladovať nedôveryhodnosť Bíleho aj Šelestiaka ako osôb, na ktorých výpovediach súd doteraz staval svoje závery. Išlo predovšetkým o zákonne zachytenú písomnú listovú komunikáciu vo výkone trestu. Z nej malo vyplývať ich dohováranie sa.
Svedkovia si ladili výpovede cez listy
K tomuto typu dôkazov Hrubalov senát dodal, že do istej miery tiež preukazujú nedôveryhodnosť vypovedajúcich osôb a obsah korešpondencie čiastočne možno vyhodnotiť ako kooperáciu ohľadne postojov a výpovedí.
„Ale zďaleka nie toto boli dôkazy, ktoré viedli súd k zmene svojho stanoviska v súvislosti s prehodnotením dôkaznej sily prípadov, ktoré boli súdu vrátené na nové prejednanie spôsobom „v pochybnostiach v prospech obžalovaných“, konštatoval v rozsudku Hrubala.
Zo strany Špecializovaného trestného súdu išlo predovšetkým o akceptáciu nielen naznačeného, ale v mnohých vetách priameho hodnotenia situácie zo strany Najvyššieho súdu, ktorý konštatoval dôvodnosť odvolaní obidvoch vyššie uvedených obžalovaných v plnom rozsahu.
Tunelové videnie OČTK
Senát v závere rozsudku uvádza, že považuje za vhodné v rámci vysvetlenia svojho rozhodnutia, v ktorom dospel k záveru, že nebolo preukázané, že došlo ku skutkom uvedeným v obžalobe zacitovať Lawtona P. Cummingsa, hosťujúceho profesora na George Washingtom University Law School.
V článku uverejnenom v Cardozo Law Review Vol 31:6 doslova píše:
„Príčiny protiprávneho postupu vyšetrovateľa alebo prokurátora nie je vždy nevyhnutné hľadať v jeho zlomyseľnosti, bezcharakternosti alebo úmysle spôsobiť obvinenému ujmu alebo si zabezpečiť prospech (zneužitie právomoci v trestnoprávnom zmysle). Problémom často býva tzv. tunelové videnie, keď orgány činné v trestnom konaní po vznesení obvinenia majú tendenciu vykonávať dokazovanie smerujúce k usvedčovaniu obvineného, ktoré mu „stavajú prípad“ a potláčať dôkazy popierajúce alebo zmierňujúce vinu obvineného. Často tak konajú pod tlakom verejnosti alebo nadriadených na štatistické výsledky úspešnosti obžaloby pred súdom a dosiahnutie odsúdenia najlepšie pri čo najprísnejšej právnej kvalifikácii aj za cenu porušenia práva obvineného nespravodlivý proces v prípravnom konaní v presvedčení, že tým chránia spoločnosť.“
Len špekulácie?
Zo skupiny pôvodne žalovanej „piešťanskej vetvy piťovcov“ ako zločineckej skupiny už v rámci prvého rozsudku vo veci právoplatne „vypadli“ všetci pôvodne obžalovaní, okrem doznávajúcich sa a obžalovaného Ferusa.
„Pokiaľ sa spôsobom aplikácie princípu „v pochybnostiach v prospech obvineného“ súd vysporiadal s pôvodne žalovaným trestným činom podielnictva tak, že usvedčujúce výpovede s políciou spolupracujúcich osôb Bíleho a Šelestiaka považuje za nedostatočné na uznanie viny, obžalovanému Ferusovi „neostáva“ žiadne konkretizované konanie, ktoré by umožňovalo jeho akékoľvek zaradenie do skupiny obhájiteľné vykonaným dokazovaním, ktoré umožňuje nenapadnuteľnú konštatáciu toho, že obžalovaný Ferus „pôsobil v hierarchii na najvyšších miestach,“ napísal Hrubala v rozsudku.
U obžalovaného expolicajta, podľa senátu možno ohľadne výsledkov dokazovania konštatovať to isté. „Nebolo bez akýchkoľvek pochybností dokázané, že sa mal správať spôsobom uvedeným v obžalobe, nakoľko popisy jeho konania zo strany s políciou spolupracujúcich osôb toto nepreukazujú v miere nevyhnutnej na vyslovenie absolútneho záveru o vine, ako to bolo konštatované v prvom rozsudku vo veci,“ konštatoval Hrubala.
Senát zastáva názor, že tieto popisy sú tiež v kontradikcii s viacerými tvrdeniami svedkov, ktorí buď znepravdepodobňujú opis „kajúcnikov“ ohľadne fyzického rozmiestnenia konajúcich osôb alebo hodnotia osobu obžalovaného ako osobu nemajúcu prístup k potrebným informáciám a osobu, u ktorej nikdy neregistrovali sklony k porušeniu svojich povinností.
Súd v rámci tohto rozsudku nevylučuje, že k nezákonným konaniam obžalovaných mohlo dôjsť. Špekulácie typu „prečo by si Bíly a Šelestiak vymýšľali práve v uvedených prípadoch hovoriac o konkrétnych miestach a kokrétnych sumách“ za situácie, keď ich verzie priebehu udalostí nie sú podporené v podstate žiadnymi ďalšími dôkazmi, sú však vskutku len špekuláciami, ktoré za takéhoto stavu nemôžu „prerásť“ do ničím nenapadnuteľných tvrdení.
Celý rozsudok senátu pod vedením Jána Hrubalu si môžete prečítať tu.
Kto je Ľuboš Ferus?
-
Považujú ho za starú gardu podsvetia.
-
Jeho meno sa skloňovalo v súvislosti s rekordnou krádežou vo VÚB v Nitre z januára 1996. Zmizlo 173 miliónov slovenských korún, v prípade bol vypočutý ako svedok.
-
Ako svedok vypovedal aj v prípade vraždy Róberta Remiáša z apríla 1996.
-
Kauza Cukrovar sa ťahala od roku 1997. Takmer rok si odsedel vo väzbe. Definitívny verdikt tri roky padol až v roku 2013. Vo výkone trestu bol od mája 2013 a v októbri 2015 mu trest skončil.
-
Bratislavský krajský súd ho v januári 2009 oslobodil spod obžaloby kvôli podvodom s diaľničnými známkami z roku 2001. V roku 2002 strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe.
-
V januári 2012 ho obvinili z podielnictva. Prípad súvisí s nelegálnym príjmom z daňovej trestnej činnosti. Spolu s ním obvinili ďalšie dve osoby. Pár mesiacov bol vo väzbe. Kauza je na Okresnom súde v Nitre.
-
V máji 2012 ho obvinili v prípade vraždy bossa sýkorovcov Petra Čongrádyho zo septembra 2004. Prokuratúra ho označila za člena skupiny sýkorovcov. Ukázalo sa svedok, ktorý proti nemu vypovedal je klamár a všetko si vymyslel. Ku skutku sa priznali úplne iní ľudia. Trestné stíhanie voči nemu zastavili.
-
Na Okresnom súde Bratislava 1 čelí obžalobe v prípade vraždy Miroslava Sýkoru z februára 1997. Podľa prokuratúry mal za ňu vyplatiť 1,5 milióna slovenských korún.
Téme svedkov Bíleho a Šelestika sa budem už čoskoro venovať aj v ďalšom článku na webe www.tvkrimi.sk
