Ústavný súd SR aj Najvyšší súd SR riešili náramok aj zásah do zloženia senátu.
Čas čítania textu: 4 minúty
Nález Ústavného súdu SR týkajúci sa ústavnej sťažnosti Patrika Vidašiča, ktorý namietal porušenie viacerých základných práv v súvislosti s rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu a Najvyššieho súdu SR.
Podrobne som o prípade písala už vlani v máji, článok si môžete prečítať tu:
Monitorovací náramok
Viadašič bol v minulosti väzobne stíhaný v rámci kauzy údajných takáčovcov, pričom po prepustení z väzby mu boli uložené viaceré obmedzenia a povinnosti ako náhrada väzby podľa Trestného poriadku – monitorovací náramok. Následne požiadal o ich zrušenie, avšak Špecializovaný trestný súd jeho návrh zamietol a protoi tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť, ktorú Najvyšší súd SR odmietol ako neprípustnú.
Podstatou ústavnej sťažnosti bolo tvrdenie, že takýto postup súdov porušil jeho právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie a právo na účinný opravný prostriedok. Argumentoval, že rozhodovanie o zrušení obmedzení pri nahradení väzby je fakticky rozhodovaním o väzbe, a preto musí byť proti nemu prípustná sťažnosť.
Ústavný súd SR sa najskôr zaoberal otázkou prípustnosti preskúmania rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu. V tejto časti dospel k záveru, že vzhľadom na existenciu riadneho opravného prostriedku (sťažnosti na Najvyšší súd SR ) nemá právomoc konať, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol.
Väzba nie je formalita
Kľúčovou otázkou však bolo posúdenie postupu Najvyššieho súdu SR, ktorý sťažnosť odmietol ako neprípustnú. Ústavný súd SR vychádzal zo zjednocujúceho právneho názoru pléna, podľa ktorého rozhodnutia o uložení, zmene alebo zrušení obmedzení pri náhrade väzby treba považovať za rozhodnutia o väzbe v zmysle Trestného poriadku. Z toho vyplýva, že proti nim je prípustná sťažnosť.
Zdôraznil, že pri rozhodovaní súdy vždy implicitne posudzujú existenciu väzobných dôvodov, preto ide o rozhodovanie o zmene dôvodov väzby, ktoré spadá pod zákonnú definíciu rozhodnutia o väzbe. Odmietnutie sťažnosti ako neprípustnej je preto v rozpore s právom na súdnu ochranu.
Na tomto základe Ústavný súd SR konštatoval porušenie základného práva Vidašiča na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu SR zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Nezákonný sudca
Vidašič namietal aj porušenie práva na zákonného sudcu v dôsledku nezákonného zloženia senátu Špecializovaného trestného súdu. Tvrdil, že v jeho veci došlo k zmene člena senátu (z JUDr. Jána Hrubalu na JUDr. Mariána Mačuru) bez relevantného zákonného dôvodu, čo považoval za zásah do práva na zákonného sudcu.
Špecializovaný trestný súd vo vyjadrení pripustil, že k zmene došlo, pričom ju odôvodnil potrebou organizačného zabezpečenia a vyrovnávania pracovného zaťaženia. Zároveň uviedol, že takéto zásahy sú bežnou súčasťou rozvrhu práce a za neprípustné by bolo možné považovať len konanie motivované svojvoľným alebo účelovým (malígnym) úmyslom.
Vidašič v sťažnosti zdôraznil, že organizačné dôvody nemôžu mať prednosť pred ústavným právom na zákonného sudcu. Podľa jeho názoru musí byť zloženie senátu určené striktne podľa vopred stanovených pravidiel bez dodatočných zásahov, ktoré by mohli vyvolať pochybnosti o nezávislosti a nestrannosti súdu.
Nález Ústavného súdu SR:
Ústavný súd SR sa touto námietkou vecne nezaoberal, keďže v časti týkajúcej sa rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci. Z tohto dôvodu nebolo posúdené, či zmena člena senátu bola v súlade so zákonom alebo predstavovala porušenie práva na zákonného sudcu.
Zároveň však Ústavný súd SR nepriamo naznačil, že touto otázkou sa bude musieť zaoberať Najvyšší súd SR v ďalšom konaní, keď bude opätovne rozhodovať o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu.
Senát menený spätne
Následne senát Najvyššieho súdu SR konštatoval porušenie práva obvineného Vidašiča na zákonného sudcu, keďže senát Špecializovaného trestného súdu konal v nezákonnom zložení. K tejto nezákonnosti došlo zásahom do zloženia senátu zo strany predsedu Špecializovaného trestného súdu Hrubalu.
Podstatou problému bolo, že pôvodné zloženie senátu bolo zmenené spôsobom, ktorý nebol v súlade so zákonom ani s pravidlami rozvrhu práce. Predseda súdu rozhodol o nahradení člena senátu na základe dodatku k rozvrhu práce, ktorý nadobudol účinnosť až po pridelení veci. Dodatok bol aplikovaný spätne, teda retroaktívne, čo je neprípustné.
Zároveň neboli splnené ani materiálne podmienky na takúto zmenu. Opatrenie, ktorým došlo k výmene sudcu, neobsahovalo dostatočné a konkrétne odôvodnenie. Chýbali najmä relevantné údaje o pracovnom zaťažení sudcov, ktoré by preukazovali potrebu zásahu do zloženia senátu. Bez takýchto údajov nie je možné legitímne zdôvodniť zásah do zákonného sudcu.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR:
Najvyšší súd SR preto dospel k záveru, že k zmene zloženia senátu došlo svojvoľne a v rozpore s princípom zákonného sudcu. Tento princíp pritom patrí medzi základné garancie spravodlivého procesu a znamená, že vec musí byť pridelená sudcovi alebo senátu vopred určenému podľa transparentných pravidiel, bez možnosti dodatočných zásahov.
V dôsledku týchto pochybení bol celý senát považovaný za nezákonne zložený, čo predstavuje závažnú procesnú vadu konania.
